Čo robí vzťah vzťahom? Teda, čo musí byť prítomné v akejkoľvek interakcii medzi dvomi či viacerými ľuďmi, aby sme ju mohli nazvať vzťahom? Alebo lepšie, aby sme tú interakciu ako vzťah prežívali?
Pozrime sa najprv na bežnú skúsenosť a v nej budeme hľadať odpoveď. Podmienkou vzťahu by mal byť záujem, ideálne obojstranný. No áno, ale predstavme si dvoch ľudí, ktorí si prejavujú len záujem – to ešte na vzťah zďaleka nestačí. Zaiste je potrebná komunikácia. Ale aká a ako má prebiehať? Skúsme hľadať jednu špecifickú esenciu. Možno je pre vzťah kľúčové spoločné prežívanie emócií. Dobrý tip, skúmajme ho. Ak dvojica či skupina spolu prežíva smútok alebo nadšenie, znamená to, že prežívajú vzájomný vzťah? Oni môžu spolu cítiť radosť z tímového úspechu ale vôbec nemusia vnímať väzbu dvoch jedincov. Spoločná tvorba? Môže pomôcť, ale stále aj v takejto tvorbe s druhým môže prevládať odcudzenosť. Na dôvernejšej úrovni uvažujme o prijatí druhého. Je to veľmi dôležitá podmienka, ale ak sa deje iba toto prijatie, ešte chýba jeden krok vpred. Prijatie je dôležité osobné rozhodnutie či nastavenie jedného človeka voči druhému, ale stále s ním môžeme zostať sami. Je to podobné ako s vytváraním bezpečia. Niektorí ľudia sú schopní iným vytvárať bezpečný priestor, veľmi to napomáha tvorbe vzťahu, ale samé to ešte nestačí.
Čo je teda tou jednou esenciou a podmienkou pre vzťah?
Napovedá nám to etymológia slova. V z ť a h sa predsa tvorí tak, že sa k sebe navzájom v z ť a h u j e m e. (V angličtine: aby bol „relationship“, potrebujú sa ľudia k sebe „relate“. V nemčine „beziehung“ a „sich beziehen“.)
Všetci poznáme situácie, keď sme s priateľmi či s rodinou a celý večer sa dobre bavíme, témou môže byť šport alebo móda, podnikanie, cestovanie, technológie, domácnosť… a po skončení stretnutia nám niečo chýba. Zdieľali sme spolu veľa tém, bola aj zábava ale možno nám chýbal zážitok vzájomného stretnutia, zážitok vzťahu.
Ak sa v našich stretnutiach a interakciách nevzťahujeme jeden k druhému, tak spolu sme, o niečom komunikujeme, na niečom pracujeme, ale neprežívame či netvoríme vzťah. K jeho prežívaniu a budovaniu je potrebné „navštíviť“ druhého, vnímať a prežívať jeho či jej emóciu, myšlienku a agendu. A odpovedať na ne!
Vzťah sa tvorí, ak sa obraciame jeden na druhého, počúvame sa a nadväzujeme na seba! Sme v tej väzbe ja aj ty.
Ak sa rozprávame o zamestnaní, o korone alebo turistike, často sa pri tom vôbec nevzťahujeme jeden k druhému – dvaja ľudia sa rozprávajú o treťom objekte. Môže to byť zaujímavé, poučné a aj naplňujúce, ale netvorí sa vzťah. Venujeme sa tretej strane no nenadväzujeme na seba – a ako často nám dominujú takéto rozhovory!
Podmienkou vzťahu je výmena, jeden nadväzuje na druhého a naopak. Nie je tam iba „ONO“ ale predovšetkým JA a TY. Mentálna a emočná výpoveď jedného odpovedá na výpoveď druhého. Tak sa k sebe vzťahujeme. V dobrom i v zlom, v ľahkosti i v bolesti. Často však vo vzťahu JA a TY dlhšie nevydržíme a veľmi rýchlo sa medzi nami objaví „TO“ či „ONO“, vecné či myšlienkové, ku ktorému sa presmerujeme, o čom uvažujeme, čo riešime… Pri týchto rozhovoroch dávame záujem a pozornosť tretej veci, nie jeden druhému. Niekedy si aj celé roky nevšimneme, že sa nevzťahujem k našim blízkym, neprežívame vzťahy s inými ľuďmi, jednoducho tvoríme niečo iné…
Na záver našej úvahy si dajme skúšku. Ak druhému pomáhame, posilňujeme náš vzťah? Ak sa s dieťaťom učíme, tvoríme si s ním vzťah? Predstavme si svoje posledné „pomáhajúce“ stretnutia. Kam viedli?
Samozrejme, v oboch prípadoch sa môže vzťah výborne rozvíjať, no často aj v týchto situáciách šancu nevyužijeme: buď „nenavštívime druhého“ a nevnímame splna TY! Alebo do našej komunikácie prinesieme príliš veľa „tretích objektov“, príliš veľa TO a ONO: informácie a dobré rady, skúsenosti a projekty, veľa obecného, hovoríme o „človeku“, o morálke, o chybách a krásach sveta…
Veru, je to dosť nezvyklé a náročné, zdravo tvoriť vzťahy. Skoro až výnimočné. A predsa, dá sa to naučiť…